Nedalo mi to, za tri minúty som bola kompletne vybavená fotoaparátom a bielou bundou a vybehla som von. Predsa len, o plánovanom štrajku som vedela, ale nič nebolo 100% isté. Takúto chvíľu si predsa nemôžem nechať ujsť. Po rýchlom šprinte sa dostávam k Hlavnej pošte a potom na Hlavnú ulicu, cestou v dave zazriem štrajkujúcich kamarátov.
Mestom sa nesú heslá. Neberte medikov východu! My chceme študovať! Alma mater! fakultu si nedáme! Nespíme!...nezažila som november 89, ale predstavujem si, že tákato atmosféra by to mohla byť...hoci neštudujem medicínu, medici vtiahli do diania aj mňa. Neskôr sa dozvedám, že na istom úseku vytiahlu kľúče a štrngali, zablokovali cestu autám a trolejbusom,...no a potom dorazili do areálu fakultnej nemocnice na Rastislavovej. Tu sa pokriky a bubny zmiernili, predsa len, budúci medici berú ohľad na pacientov.
Zamiešala som sa medzi novinárov, hoci novinársky preukaz nemám ani náhodou. Nikomu však neprekážal môj foťák a tak som túto atmosféru zvečnila. Pre koho? Pre seba, pre študentov, pre budúce generácie..
