O pokoji na duši...a Červenom kláštore...

Autor: Alžbeta Hrušovská | 21.8.2012 o 19:52 | (upravené 21.8.2012 o 20:13) Karma článku: 8,20 | Prečítané:  691x

Zamilovala som sa...áno, priznávam to verejne, už pred pár rokmi ma úplne očarila a moje srdce si získala atmosféra Pienin. Milujem hory a nachádzam v nich pokoj. A v Pienách sa spája niekoľko prvkov, ktoré dokážu upokojiť človeka.

Červený kláštorČervený kláštorah

Pre pár dňami som sa rozhodla ísť na výlet. Keďže v Červenom kláštore v Pienách robí sprievodcu môj dobrý známy, nad výberom destinácie som vôbec neváhala. Keď som pred ôsmimi rokmi prvýkrát navštívila Pieniny, vôbec som netušila, že sa tam budem vracať tak rada.

Už po príchode na mňa dýchla história a ja som sa v duchu preniesla do časov dávno minulých, keď domčeky v kláštore obývali kartuziáni a kamalduli. Keďže som výklad sprievodcu počula už niekoľkokrát, oddelila som sa na chvíľu od skupiny a vychutnávala som si ticho a pokoj malého kostolíka s výbornou akustikou. Tešila som sa na spoločné matutínum - nočné modlitby.

Tesne pred polnocou vstupujeme do tmavého kostola. Za chvíľu ho osvetlíme len piatimi malými sviecami a spoločne spievame žalmy. Potom zostávame v tichu. Čas sa akoby zastavil, človek cíti priam bytostne Božiu prítomnosť. V tme, tichu a spoločenstve nachádzam toho, ktorý ku mne hovorí. Čo mu odpoviem?

,,Kam môžem ujsť, Pane, pred tvojím duchom, kam utiecť pred Tvojou tvárou? Ak vstúpim do neba, do podsvetia, počujem volať Ťa kráľom."

Po modlitbách stojíme na miestach, kde sa mnísi kedysi kochali nádhernou záhradou. My pozorujeme hviezdy a spoločne ďakujeme Bohu.

Ranné chvály s nami prídu sláviť ďalší - miestny pán farár a pani, ktorá tam pracuje už dlhé roky. Spoločenstvo sa rozrastá.

Predo mnou je nádherný deň - a mám pred sebou jednou výzvu. Za aký čas vyjdem na Tri koruny? Podarí sa mi to do hodiny a dvadsiatich minút? Zbalím si ruksak, foťák, rozlúčim sa a vydám sa na cestu. Rýchlejším tempom a len s kratučkými prestávkami pokorím stanovený čas. Na vyhliadke už teda oddychujem a obdivujem krásu stvorenstva.

Počas cesty naspäť spravím niekoľko snímkov, pomodlím sa ruženec, počúvam hudbu a v Poľsku si kúpim zmrzlinu a krovky. Hoci autobus domov nestihnem (nešiel vtedy, keď mal - a šiel vôbec? kto vie...), beriem to ako Boží zásah a ostanem si ešte chvíľu užívať pokoj.

Po návrate do civilizácie, do ruchu mesta, som vďačná za chvíle s Bohom, za chvíle v modlitbe, za chvíle v priateľstve. To všetko je dar a milosť. A čím som si to zaslúžila? Netuším, no v mysli mi utkveli slová: Hoci stvorenie nemôže milovať tak ako Stvoriteľ, ak miluje úplne, tak nič nechýba. Veď čo môže chýbať úplnosti?...tak idem do toho...skúsim opäť naplno milovať...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: Politikov treba vyšetrovať citlivo

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii Peter Kovařík.

PRIMÁR

Keď mejkap podráždi. Problémy, ktoré vyvoláva kozmetika

Vyberte si kozmetiku, ktorá nepoškodí pleť.


Už ste čítali?