Dávam ďalej, čo som dostal, alebo dáš len to, čo máš?

Autor: Alžbeta Hrušovská | 8.8.2012 o 20:45 | (upravené 21.8.2012 o 21:45) Karma článku: 9,73 | Prečítané:  435x

Na začiatku mojich posledných prázdnin pred nástupom na VŠ som sa rozprávala o mojich plánoch na leto s mnohými ľuďmi. Po vychrlení dátumov táborov a akcií, kam sa chystám, sa ma mnohí opýtali: A kedy máš čas na seba?

Priznám sa, nikdy som sa na to nepozrela z tejto strany. Od mojich šestnástich rokov mi prišlo úplne normálne stráviť leto ako animátorka na rôznych táboroch a akciách, hoci moji spolužiaci poctivo brigádovali alebo leňošili. Tento rok som však trochu premýšľala nad tým, ako a prečo to vlastne robím. Je to naozaj o tom, že dávam ďalej, čo som kedysi dostala a že sa snažím dávať to, čo mám?

Odpovede na moje otázky neprišli hneď, ale prichádzali postupne. Najprv som dostala ponuku ísť s rodinou na týždeň do Chorvátska, oddýchnuť si v podstate pred náročným letom. Vybavila som pár telefonátov, vypla som mobil i seba a šla som. Neľutujem. Čas sa akoby spomalil a ja som si vychutnávala prítomnosť rodiny, blízkosť mora a hlavne - našla som si čas na modlitbu a relax.

Potom sa to už všetko spustilo. Kolotoč táborov a akcií, počas ktorých som striedavo cítila silu a striedavo totálne vyčerpanie - duchovné, psychické aj fyzické. Zmena však prišla počas zatiaľ poslednej akcie - mix zážitkového tábora pre staršie decká. Program nabitý tak ako nikdy, animátorská neustála prítomnosť medzi mladými, noc pod holým nebom na karimatke a v spacáku, bojové podmienky a totálny relax. Z extrému do extrému, a predsa som cítila, že toto je to pravé. Cítila som, že mám niečo, čo si nemôžem nechať pre seba a musím to dať ďalej. Bolo to o sprostredkovaní zážitku, o totálnom kontakte s prírodou a o dotyku Boha. Neodradilo ma ani menšie zranenie, nemohla som predsa opustiť svoju skupinu, svoj tím. Najväčším povzbudením pre mňa bolo, keď sa 'moji' navzájom povzbudzovali a ťahali, ako podporovali jeden druhého. ,,Poď, už je to len kúsok!" ,,Tu nie je cesta? nevadí, spravíme si!" ,,Ja som Santa Claus, priniesol som vám černice, nazbieral som ich pre vás!" Išli ako tím. Bojovali ako tím. Vžili sa do situácie a hrali to naozaj. Proste som túžila byť súčasťou tejto hry na 100%.

Keď sa tábor skončil a my sme ležali na dekách a karimatkách u nás v stredisku, jedli sme pizzu a hodnotili, zhodli sme sa, že to celé bola Božia milosť. Toľko vecí nemuselo vyjsť, toľko zranení sa mohlo stať, toľko sa mohlo pokaziť, a predsa sme to zvládli a všetko dopadlo nad naše očakávania.

Postupne mi to dochádza. Každý z nás má toho veľa, len si to nie každý uvedomuje. Môžeme sa slobodne rozhodnúť, či sa o to budeme deliť s ostatnými. A tu mi napadá len jedno: ,,Delená radosť-dvojnásobná radosť, delený žiaľ-polovičný žiaľ." Ja už som sa rozhodla. A čo vy?

 

PS: už tretiu noc spím na zemi, nejaký mäkký sa mi zdá matrac, na ktorom som spávala doteraz :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?